„Kde si?“, vyvolávala Miša Marcele.
„V buse. Za pár minút som tam. Vydrž“, povedala Marcela a zložila mobil.
Keď prišla, baby ju hneď zavreli do kúpeľne, aby sa prezliekla do pyžama. Len čo vyšla, už na celý dom hrala hudba. V tom zazvonil zvonček. Veronika s Mišou sa s úsmevom na tvárach rozbehli k dverám. Marcela len stála a nechápala, čo sa deje.
Dvere sa otvorili a do domu vbehlo pár neznámych ľudí. Bola prekvapená. Veď to mala byť len malá pyžamová párty, kde bude len ona Miša a Veronika.
Chcela sa ich opýtať, čo sa deje, lenže vtedy do domu vtrhli ďalší ľudia a už ich tu bolo toľko, že nevedela nájsť ani Veroniku, ani Mišu. Predierala sa medzi ľuďmi, ale nevidela tam žiadnu známu tvár. Bolo jej divne. Na jednu stranu mala chuť prestať sa trápiť všetkým naokolo a začať tancovať s ostatnými. Lenže zase na druhú stranu chcela nájsť baby a dať im na javo, že sa jej vôbec nepáči, ako ju oklamali a zdrhli bez vysvetlenia.
Behom pár minút bol v dome taký bodrel, že nevidela, či sa nachádza v obývačke alebo v kuchyni. Bola nahnevaná. Taká nahnevaná, že keby vedela kde sa nachádza to blbé rádio vypla by ho a všetkých vyhnala von.
Nakoniec to vzdala a sadli si na niečo, čo sa podobali sedačke. Neprebehlo ani 5 minút a už tu nesedela sama. Z každej strany sa jej prihovárali asi dvaja ľudia. Nemala na nich náladu. Postavila sa a zrazu popri nej prebehlo niečo, čo sa podobalo na Mišu. Utekala za ňou. Miša zrazu zastala pri nejakom chalanovi. Objímali sa. Marcela nemala toľko odvahy, aby sa postavila medzi nich a povedala Miše do očí ako sa teraz cíti. Radšej ju nechala tak, nech sa baví.
Nakoniec sa len tak vytratila z domu. Bez vecí. Sadla si na studenú autobusovú zastávku a premýšľala nad svojím nudným a otrasným životom. Začala ľutovať, že odišla. Mala sa baviť. Trošku sa odviazať, ale nechcela sa tam už vracať. Tu bolo tak príjemne. Aj keď zima, ale ticho. Dokázala by tu sedieť hodiny, keby jej neomŕzal zadok. Postavila sa a išla sa prejsť. Chodila po neznámych uliciach. Nebála sa, že sa stratí. V tomto momente jej to bolo úplne jedno.
Začula štekanie psov. Zmocnil sa jej strach. Bála sa, že jej niečo stane. Začala rozmýšľať, kde by sa mohla v prípade núdze skryť. Lenže bola tak ďaleko od všetkého a navyše vôbec nevedela, kde sa nachádza. Počula kroky. Keď sa otočila, videla nejakú čiernu postavu, ktorá k nej kráčala. Zľakla sa. Nahodila rýchle tempo a snažila sa ujsť. Tá osoba vzadu sa rozutekala, a len čo sa Marcela nazdala, už bola blízko pri nej.
„Macáááá!!! Stoj už. Nevládzem“, počula známy hlas.
Zastala a pomaličky k nej docupitala Veronika.
„Kam si sa vybrala?“ opýtala sa Veronika vážnym tónom.
„Som na prechádzke“, vzdorovito odpovedala Marcela.
„Nehnevaj sa prosím. Mysleli sme, že ťa to poteší.“
„Veď ste ma hnusne oklamali!!“
„Pôvodne to naozaj mala byť len malá pyžamová párty. Lenže potom, čo sa ti stalo sme ťa chceli prekvapiť. Naozaj nám to je ľúto“, Veronika hodila smutný pohľad na Marcelu.
„A kde je Miša?“ snažila sa zmeniť tému Marcela.
„V dome. Niekto na tých ľudí musí dávať pozor. A navyše sa tam zoznámila s nejakým chalanom. Sadli si.“
„Chápem.“
„Tak si teda ochotná odpustiť nám, vrátiť sa na oslavu a roztočiť to?“ usmiala sa Veronika.
„Áno!!“ zasmiala sa Marcela a objali sa.
Spolu sa vrátili do domu a zábava mohla začať. Tancovali, spievali a zabávali sa celú noc. Presne tak, ako sa na takej párty patrí.
Komentáre