V tom mu ale zazvonil mobil.
„Počkaj chvíľku,“ priložil jej prst k ústam a zdvihol hovor.
Asi po 5 minútovom rozhovore všetkým povedal, že ho kúsok odtiaľto čakajú nejaký kamaráti.
„Bude vám veľmi vadiť, keď odídem?“ spýtal sa.
Všetci odpovedali, že nie. Evidentne im to bolo jedno, veď sa bavili aj bez neho. Ale bola tu výnimka, Marcela. Nechcela aby odišiel, chcela sa s ním porozprávať. Aj cez to všetko mu povedala nech ide. Snáď mu to bude schopná povedať nabudúce. Objal ju a chcel odísť, lenže zrazu jej z očí vyhŕkli slzy. Dávid si to všimol. Celkom nechápal, čo sa deje.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa.
„Nič okrem toho, že si ma namotal a potom povedal, že si zadaný,“ utierala si oči.
Zrazu ju začal ťahať za ruku niekam preč.
„Čo to robíš?“ vytrhla sa mu zo zovretia.
„Poď so mnou, prosím ťa.“
Nechala sa ním viesť.
„Vidíš to auto?“ spýtal sa jej, keď dorazili na miesto.
„Áno. Čo s ním?“ nechápala.
„Sedia v ňom dve baby a jeden chalan.“
„No a?“
„S jednou z tých báb „chodím“. Teda, vieš... No najprv sme mali normálny pekný vzťah, až kým pred asi mesiacom nepovedala, že ju ten vzťah nikdy nenapĺňal. Bol som jej prvý a celkom som tomu nechápal, bolo nám dobre. Potom ma zoznámila s nejakou babou a vysvetlila mi, že nie je na chalanov. Je lezba. Bol som z toho v šoku. Ale poprosila ma, aby som aj naďalej predstieral, že spolu chodíme. Nechcela aby sa to o nej okolie dozvedelo. Preto vždy keď chcú ísť von chodím s nimi. Aby to pôsobilo prirodzene. A čo sa teba týka, naozaj som si ťa obľúbil. Si super dievča a mám ťa veľmi rád. Dúfam, že teraz už nebudeš na mňa za to nahnevaná. Povedal som ti celú pravdu. Vieš to len ty, nikto iný. Verím ti.“
Celý čas ho len počúvala. Ani nepípla. Bolo jej to ľúto, ale zároveň bola rada, že je to takto a naozaj ju má rád. Ani nevedela, čo má povedať. Bola taká šťastná. V návale emócií ho objala a pošepkala mu do ucha, že ho má možno viac ako rada, že pre ňu veľa znamená a je naozaj šťastná, keď s ním môže byť čo i len chvíľku.
Chápala, že musí odísť. Tak mu oznámila, že už má ísť. On ale odmietol. Povedal, že najprv ju musí odprevadiť domov.
„Je to kúsok. Zvládnem to aj sama,“ poznamenala.
„Nevadí, mám potrebu ísť ťa odprevadiť. Tak to nerob ešte ťažším a nechaj ma ísť s tebou.“
„Chceš povedať, že nemám na výber?“ smiala sa.
„Presne tak. Takže buď sa podvolíš, alebo ťa domov odnesiem ja,“ vyhrážal sa s úsmevom na perách.
„Veď ani nevieš kde bývam.“
„Stavíme sa?!“
„No dobre teda, môžeš ma ísť odprevadiť,“ dodala nakoniec.
Tú cestu si užili. Išli ruka v ruke a rozprávali sa o tých najväčších blbostiach. Škoda, že boli tak ožratý, že si to na druhý deň asi vôbec nebudú pamätať.
Komentáre