Pri jej nemocničnom lôžku stále bolo plno. Vždy tam bol niekto s ňou. Stále ju niekto držal za ruku, aj keď to ona vôbec nevnímala. Bola v kóme.
Slzy z tváre jej mami pomaličky stekali po lícach a potom padali rovno na Marcelinu bledučkú rúčku. Doktori jej už povedali, že sa pravdepodobne neprebudí, takže ju budú musieť odpojiť od prístrojov. Aj napriek tomu dúfala, že sa stane zázrak, Marcela sa prebudí a všetko bude ako predtým. Budú znovu šťastná rodina.
Toto je to najhoršie, čo sa môže stať. Keď matka prežije svoju dcéru/syna.
Adam pri Marcele strávil najmenej času. Jeho mama nechcela, aby zostal psychicky poznačený. Bohužiaľ úplne sa tomu vyhnúť nemohla. Zomiera jeho sestra, ktorá s ním bola od narodenia až do teraz. Aj napriek nezhodám, ktoré medzi sebou mali, sa ľúbili. Ona sama sa skoro nervovo zrútila. Nebyť jej blízkych, asi by to nezvládla.
Prišiel deň pohrebu. Okolo truhly stáli desiatky ľudí v čiernom, ktorých tváre zahaľoval smútok. Stál tam aj Dávid. V ruke držal červenú ružu. Po tvári mu ako vodopád stekali slzy. Nemohol uveriť, že dievča, ktoré ho tak veľmi pobláznilo, tu už nie je s ním. Už s ňou nikdy nepôjde von, nikdy sa nepozrie do jej krásnych očí, nikdy ju nepobozká.. nikdy... už nikdy viac.
Dobrá správa je, že sa z toho nakoniec všetci dostali. Vrátane Dávida. Síce ich to stálo veľa síl, ale zvládli sa cez to preniesť. Nikdy však nezabudnú na skvelú dcéru, sestru a priateľku..
Komentáre
...
:)
...