„Je ráno. Vstáváááj!!!!“ škriekal Adamko a behal po Marcelinej izbe.
Ona bola strašne šťastná, že je taký, ako predtým, že sa na neho ani nemohla hnevať. Neznášala, keď jej takto skoro ráno behal po izbe a kričal. Teraz jej to však nevadilo. Bola šťastná.
Vošla do obývačky, kde už sedel Adamko a pozeral nejaké rozprávky, ktoré ju vôbec nenadchýnali. Mala rada rozprávky. No nie tieto. Vlastne to boli nejaké japonské blbosti.
„Marcelka?“ kričala mama.
„Áno?“ doplazila sa do kuchyne.
„Nezoberieš Adama von? Na tie preliezky blízko školy,“ prosebne na ňu pozerala mama, lebo si potrebovala upratať a najlepšie by bolo, keby sa jej Adam nemotal pomedzi nohy.
„Nemám náhodou zaracha?“ pozerala Marcela.
„No.. máš, ale toto je výnimka,“ vyšlo z mamy.
„Dobre teda. Toto mi vrátiš,“ škerila sa Marcela.
„Áno. Teraz sa choď obliecť.“
Už teraz vedela, ako jej to mama vráti. Chcela ísť von s Dávidom. Už len čakala na ten okamih, kedy jej zavolá alebo napíše SMS s pozvaním von.
Prechádzali cez cestu, keď zrazu sa Adam Marcele vytrhol z ruky a rozutekal sa oproti rýchlo blížiacemu autu. Chcel zdvihnúť zo zeme nejaký červený štuplík. Marcela ho nestihla chytiť. V strachu len zostala stáť a kričala na brata. Auto sa v poslednej chvíľke uhlo a na kapotu nabralo vystrašenú Marcelu. Posledné čo videla a počula, bol vystrašený výraz v tvári vodiča, hlasné trúbenie a škrípanie bŕzd.
Komentáre