StrácamSa

Domov prišla celá premrznutá a jediné čo mohla, bolo pritúliť sa k radiátoru. Nebolo to ono, ale nič iné jej nezostávalo. Keď sa trošku zohriala, uvarila si čaj, zapla notebook a vkĺzla pod deku. „Pohodička“, pomyslela si. Prihlásila sa na Facebook a už jej kamoška napísala správu : „Nešla by si v piatok von? Mám pár nových objavov. Takže keby si sa chcela zoznámiť tak...“ Na perách sa jej objavil nenápadný úsmev. „Samozrejme, teším sa.“ Zostatok večera trávila nezmyselnými predstavami o budúcom piatku. Bola už raz taká. Nikto ju nikdy nezmení. Konečne prišiel deň D, na ktorý sa tak tešila. No nebolo to také ako očakávala. Prišlo pár nezaujímavých chalanov, ktorých jediným cieľom bolo vyspať sa s ňou. Videla to na nich a preto odtiaľ, aj napriek veľkému prosíkaniu Nikoly, odišla skorej. Po ceste domov ju oslovilo pár ožranov potulujúcich sa po uliciach pričom boli takí dezorientovaní, že nevedeli kde je doľava. Snažila sa nevšímať si ich. No musela sa otočiť, keď počula ako niekto spadol z lavičky okolo ktorej práve išla. Problém bol v tom, že sa nezastavila a otočená dozadu kráčala stále vpred. „Áuuu“ , skríkla a už ležala na zemi. „Preboha, prepáč mi to“, podával jej ruku neznámi chalan. „To je v pohode“, odmietla jeho pomoc a postavila sa sama. „Takú vzdorovitú babu som už dlho nevidel“, zasmial sa. Teraz by sa najradšej prepadla pod zem. Takže sklonila hlavu, zvrtla sa na opätku a chcela rýchlym krokom odísť. V tom ju potiahol za ruku a povedal : „Kam sa ponáhľaš slečinka?“ „Domov“, odvetila rázne. „Aspoň meno by si mi mohla povedať, keď si sa mi tu postavila do cesty.“ „Ja tebe? Prečo sa nepozeráš pred seba?!“, vybuchla. „Nebudem sa s tebou o tom hádať, teraz určite nie. Povedz mi aspoň to meno“, pousmial sa. „Ani ma nehne“, povedala a dala sa na odchod.