Nevedela či sa má tešiť z toho, že o ňu má niekto záujem alebo báť sa, že jej v noci príde niečo urobiť. Predsa len toho človeka vôbec nepoznala.
„Cŕŕŕŕŕŕŕŕn..“, zazvonil zvonček.
Marcela otvorila dvere a rovno pred ňou stála Miša s Veronikou.
Ani nestihla pozdraviť a už ju objímali a pozívali na pyžamovú párty.
„Bude to taká babská jazda“, hovorila Veronika, keď už všetky 3 sedeli vnútri na sedačke.
„Musíš ísť. Budeme tam len my 3. Dlho sme spolu neboli“, doplnila Miša.
„Dob...“, ani nestihla dopovedať a baby už jačali šťastím.„Takže zajtra o siedmej príď k Miške.“
„Budem tam. Už teraz sa teším.“
Keď zabuchla za kamoškami dvere, pustila si hudbu a tancovala po dome. Už dávno to nerobila. Bol to super pocit, znovu sa trošku odviazať.
Po pár hodinách prišla domov mama, ale bez brata. Marcele to bolo čudné. Mama sa jej zdala byť nešťastná a vydesená. Prišla k nej a opatrne sa opýtala čo sa deje. V tom sa rozplakala a v hroznom záchvate smútku vysypala zo seba nejaké nezrozumiteľné vety.
„Mami, prosím ťa, upokoj sa“, ukľudňovala Marcela svoju mamu.
Nadýchla a začala rozprávať trasúcim sa hlasom : „Adamka dnes veľmi bolelo bruško. Plakal. Zobrala som ho na pohotovosť. Celý deň sme behali od doktora k doktorovi. Po nejakých vyšetreniach ku mne prišiel lekár a povedal mi, aby som odišla, že si ho tam musia nechať, kvôli istým podozreniam. Ani som nemohla ísť pozdraviť.“
Marcelu prepadol pocit úzkosti. Nedokázala nič povedať, dostala zo seba len nejaký piskľavý zvuk. Predvídal plač. Nasledujúce sekundy sa ani nepohla, len tak tam stála a pozerala do steny. V hlave si premietla, aká bola na jej malého bračeka naposledy odporná. Prišlo jej to ľúto, tak strašne ľúto, že sa chvíľku nedokázala nadýchnuť. Myslela na všetko zlé. Čo keď sa mu niečo stane? Čo si počne? Zastavil sa pre ňu čas. Nevnímala okolie. Mala pocit, že sa nervovo zrúti.
Celý zvyšok večer s mamou sedeli na sedačke pozerali fotografie a spomínali na krásne časy, keď boli všetci spolu a šťastný. Bolo im super. Dovolenky, výlety, lyžovačky, chaty...
Komentáre