StrácamSa

"Mami..?", ozval sa tichučký hlások na veľkú, studenú a tmavú nemocničnú izbu. Všade bolo ticho ako v hrobe, len občas počul ako niekto chodí po chodbe.  Videl tieň pod dverami. Chcel sa postaviť z postele, ale jeho nevládne telíčko mu to nedovolilo. Slzy mal na krajíčku. Stačila jedna spomienka na mamičku a bolo to tu. Za chvíľku pribehla do izby drobná nemocničná sestra.

"Ahoj Adamko", povedala nežným hláskom.

"Dobrý večer."

Sadla si k nemu na posteľ .

"Chýba ti mama, však?", začala jemne.

Pri slove "mama" sa trošku trhol a venoval krátky pohľad sestre. Nemusel nič hovoriť. Mal to napísané v očkách. V tých malinkých modrých slzavých údoliach.

"Všetko bude dobré. Ani sa nenazdáš a budeš doma", pokračovala.

Videla, že chlapec o jej reči moc nestojí. Preto ho len zakryla, popriala mu dobrú noc a odišla z izby.

 

"Bu!!", zakričala Marcela, keď prišla pozrieť brata.

Tak sa preľakol, že skoro dušu vypustil. Ale aj tak sa zasmial, lebo bol rád, že ich vidí. Marcelu a mamu. Objímali sa, všetci traja mali v očiach slzy. Dúfali, že čoskoro budú zase spolu.

"Pozri, čo sme ti priniesli", usmievala sa mama.

"Jééééééééj, ďakujéém mamíííííí", tešil sa Adamko.

Veľkého plyšového maca si uložil vedľa seba do postieľky a túlil sa k nemu až kým nezaspal.

Potom Marcela s mamou pokojne odišli domov. Veď ho už čoskoro prídu znovu navštíviť.